Tento človek patrí k desiatke najdlhšie zamestnaných učiteľov na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. V súčasnosti je veľmajster Rádu etických drakov a riaditeľ Ústavu humanitných vied. Je jeden z mála učiteľov na fakulte, ktorý využíva sociálnu sieť Twitter @EMistrik, fotky uverejňuje aj cez Instagram. Už dlhé roky má svoj vlastný web (www.erichmistrik.sk) a nemá problém svoje názory a postrehy prezentovať na blogu (www.mistrik.blog.sme.sk) Netypický učiteľ, ktorého hodiny sú niekedy až nezabudnuteľné (napr. Lady Gaga a jej tvorba alebo téma: Sú záhradní trpaslíci umenie alebo gýč?) a robí ich zaujímavými, najmä pre študentov, ale taktiež sám pre seba. Uznávaná osobnosť, ktorá napriek tomu, že nerada o sebe hovorí, spravil výnimku a vpustil nás do svojho kabinetu a prezradil nám veci, o ktorých málokto na škole vie. Posúďte sami – prof. PhDr. Erich Mistrík, CSc.
Keby sa Vás niekto spýtal, ako by ste charakterizovali, kto je Erich Mistrík, čo by ste povedali?
„Keďže som tie otázky videl dopredu, tak s vyjadrením tohoto som mal troška problém. Hoci to nebol zásadný problém. Najprv som mal také oficiálne odpovede sám pre seba, že estetik a podobné veci, ale potom som si povedal, že to je blbosť... tak som potom hľadal nejakú metaforu, ktorá by to bola schopná vystihnúť, a našiel som jednu metaforu, že „chodec“. Chodec, lebo rád chodím. Rád chodím pešo, aj keď niekde idem do zahraničia, tak si mesto vždy prešľapem tak, že večer padám od únavy, alebo krajinu, lebo vtedy to človek cíti, keď si to prešľape. Keď chodím, tak sa pozerám po ľuďoch, zastavím sa, porozprávam sa, vleziem do niečoho, vyleziem na najbližší kopec alebo na najbližšiu vežu. To nemôžem vynechať, keď je niečo hore, okamžite tam leziem a ... Mám pocit, že je to taká metafora, ktorá hovorí o tom, že nielen, keď niekde idem, ale tak dlhodobo... tak si chodím po svete, užívam si sveta a užívam si života. Páči sa mi na svete. Tak asi ten chodec. Neviem, či je to presné, ale za tie dva dni, čo som mal vaše otázky...“
Áno, asi tak nejako.
„ Tak nič lepšie ma nenapadlo. Nechcel som hovoriť také oficiálne veci, ako učiteľ a podobne.“
Aké bolo Vaše najkrajšie miesto, ktoré Vám zostalo v pamäti a ktoré ste tak prešli?
„Dve sú. Môžu byť dve?“
Áno, pokojne.
„Jedno som nie že prešiel, ale stále prechádzam, a to je Špania Dolina, čo je miesto, kde máme chalupu, rodný dom môjho otca, a to je proste miesto, ktoré ja... (úsmev) to je proste super miesto! Malá dedinka pri Banskej Bystrici stratená v kopcoch. A druhé miesto asi New York. Mesto, po ktorom som chodil s otvorenými ústami a nevychádzal som z údivu. Domáci mi ukázali všeličo, od gay pubu, odkiaľ sme až po zistení, že je pre gayov, mazali veľmi rýchlo... (smiech všetkých zúčastnených). Lebo sme netušili, že je to gay bar, až keď začali mať záujem, tak sme rýchlo zdúchli.... Cez čínsku štvrť, až po Manhattan a Sochu Slobody, až po všetkých tých bezdomovcov, a Bronx a Brooklyn... to je niečo také pestré, že tam som sa nevedel vynadívať a vynačudovať a...! Ja mám rád pestré veci. Takže asi tieto dve. Jedno je akože pupok sveta a druhé absolútne stratená dedina úplne v kopcoch, kde po dedine chodia medvede a líšky... (úsmev). Takže tieto dve miesta sú asi tak naj.“
Dosť veľký kontrast.
„Áno. Nieže by som mal rád kontrasty, ale mám rád pestrosť. Nemám rád monotónny svet, tak v podstate preto aj tá multikultúrna výchova.“
Máte celkom zaujímavé krstné meno. Viete nám povedať, prečo Vám Vaši rodičia vybrali práve meno „Erich“?
„Netuším. My sme traja súrodenci, a všetci máme také troška iné mená a také nie celkom bežné. Jediné čo viem, že keď som bol decko, tak som chcel, aby mi ho zmenili na Erik. Našťastie to neurobili, a tak teraz vznikajú z toho srandy, najmä keď som v zahraničí, tam mi hovoria Erik Mistrik, niekedy mi napíšu Erich Mistrich (smiech). Ale som s tým spokojný. Neviem. Neviem prečo, aký na to mali dôvod.“
Prečo ste sa rozhodli učiť? Čo Vás motivovalo?
„Nič!“
(naše prekvapené výrazy) Nič?
„Nič. Nemal som žiadnu motiváciu, že budem učiť, nikdy som netušil, že budem učiteľ. Bola to absolútna náhoda, akurát, že ma to chytilo (úsmev). V 80. rokoch som robil na vynikajúcom pracovisku - interdisciplinárny team, všetko nám krásne klapalo, aj keď tam boli samozrejme aj problémy, ale v zásade som tam bol spokojný. Prišiel 89. rok a na tej inštitúcii, jeden z prvých úderov, ktoré prišli, smeroval na nás a okamžite pracovisko zrušili. Nie že by som bol bez práce, ale ešte dokým to celé prebehlo tak... ale musel som začať hľadať miesto, a tak som čítal inzeráty, chodil som na konkurzy. Prvý, druhý, tretí... tretí bol tu. Človek bez miesta a zrazu miesto na vedúceho katedry. Fúúú.... Ja mám byť vedúci katedry? Okolie ma nejako prehovorilo, však choď, a tak som išiel, vyhral som ho a ocitol som sa tu.(poznámka: tu – na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského)“
Odvtedy ste tu?
„Odvtedy som tu, som tu ako taký inventár. (smiech) Teraz práve kvôli akreditácií máme zoznamy pracovných miest a pracovných zmlúv a zistil som, že som asi siedmy alebo ôsmy najdlhšie zamestnaný učiteľ zamestnanec tejto fakulty.“
Čože? To vážne?
„Hrôzostrašné, čo?(smiech). Ale tak nejako ma to chytilo, začalo ma to baviť a zistil som, že to rád robím, tak preto sa odtiaľto nehýbem. Čiže možno tá motivácia postupne prišla. Ale inak ma nemotivovalo nič.“
Takže vás nemotivovalo nič.
„Áno, bola to náhoda.“
Aká bola Vaša prvá hodina v úlohe učiteľa?
„Bol som vystrašený, vyplašený. Nevedel som to robiť. Ja som už predtým pár hodín učil na nejakej inej vysokej škole, ale to boli len také pokusy. Všetci boli z toho vystrašení, lebo bolo po roku 1989. Všetko sa inovovalo, všetko bolo inak. Študenti bolí iní, boli vystrašení. Ja som bol na novom pracovisku, bol som vystrašený. Mal som podrobnú prípravu na hodinu, ale takú, že každá druhá veta tam bola napísaná v tom scenári, teraz mám tak 5 bodový scenár a idem na hodinu, vtedy som mal tak desať strán. Nieže by som to čítal, boli to poznámky. Ale vtedy ma to aj nejako začalo baviť, keď som si uvedomil, že študenti reagujú, a tak som položil otázku.... no tak na každú desiatu mi boli ochotní odpovedať. A neviem či prvá hodina, tú si práve nepamätám, ale prvý semester si celý pamätám, tam som získal dobrý pocit. Rok 1990... to je pravek. Mám z toho taký dojem, že tam ma to nejako začínalo baviť. Asi také prvé pocity som mal, že ma to začína baviť,. Zistil som, že možno... neviem, či to viem robiť, ale že ma to baví. Takže asi tak.“
Už vtedy ste viedli svoje hodiny systémom, aké máte s nami?
„Čím ďalej, tým viac. Snažil som sa o to od prvých dní. Keď som prišiel na túto katedru, tak na prvom stretnutí tejto katedry som vyslovil kacírsku vetu, že najradšej by som zrušil prednášky a že by som urobil všetko najradšej inak. Nevedel som to samozrejme a učil som za pochodu. Čím ďalej, tým viac učím tak, ako to vidíte dnes.“
Mali ste alebo máte nejaký rituál alebo niečo, čo ste robili pred začiatkom alebo na začiatku hodiny?
„Možno dve veci... základné. Jedna vec, večer predtým, popoludní predtým si k tomu poriadne sadnúť, ak je dvojhodinová prednáška, tak minimálne hodinu tomu venovať. Aj keď sa veci opakujú, aj keď učím niekedy to isté, čo minulý rok, tak to všetko treba prejsť, znovu premyslieť. To je prvá vec. To nie je rituál, ale to je nevyhnutnosť. A druhá vec, predtým ako mi začne hodina, minimálne 5 alebo 10 minút nemyslieť na nič iné, len na tú hodinu. Skoncentrovať sa. To je jedno či tu, či pri obede, či pred hodinou, keď už čakám, keď prídem skôr, ešte pred študentmi a čakám, to je jedno. Alebo idem na chodbu a proste myslieť na to, čo budem robiť. Tá koncentrácia je pre mňa, dôležitá, bez nej.... nie vždy, ale už sa mi stalo že bez tej koncentrácie sa mi rozsypala hodina.“
Akú radu alebo rady by ste dali súčasným budúcim učiteľom, ktorých pripravujete?
„Tých rád by bolo asi milión, tak asi na celých 5 rokov, čo ste na škole. Kľúčová rada možno by bola – stále skúšať niečo nové. To je jedno, či nových študentov, nových žiakov, či nové metódy, či nové techniky, či novú literatúru, či nový úspech.(smiech) To asi nie, ale stále skúšať niečo nové, potom nestratia chuť. Len čo z toho učiteľ vykĺzne, nielenže ho študenti prestanú počúvať, ale jeho samého to prestane baviť. Aj keď má človek mnoho krát, každý učiteľ má občas pocit, že vyhorieva, že už toto nie, tiež mám taký zlý čas za sebou, aj som potom dostal spätnú väzbu, že to bolo vidno, že som bol na nič. Ale nestratiť chuť vyskúšať si niečo nové, donútiť sa na niečo nové... človek sa potom pozviecha po takom zlom období, pozviecha sa, a má potom stále chuť robiť to ďalej. Čiže skúšať, skúšať, skúšať nové. Nové techniky, novú otázku do testu, skúsiť ju postaviť úplne nanovo alebo nové uzavretie ročníka... To je jedno čo, ale skúšať niečo nové.“
Prečo sa zameriavate práve na multikultúrnu a estetickú výchovu?
„Estetickú výchovu preto, lebo som študoval estetiku a filozofiu. Umenie ma chytilo v štrnástich rokoch a už ma nepustilo. Dostal som do ruky náhodou knihu Irvinga Stone-a Smäd po živote, a už ma to nepustilo. Takže preto estetika, a preto toto všetko. A multikultúrna výchova, to je ďalšia z náhod. Keď som prišiel na túto fakultu, tak toto bola pôvodne katedra, ktorá robila len vo všeobecnom základe filozofické a podobné predmety. Niekedy v deväťdesiatom prvom, prišiel docent Bažány ako nový dekan a povedal mi, budeš robiť občiansku výchovu. Keď mi tykal, tak ma mal rád, keď mi vykal, tak ma neznášal. (smiech). To bola veľmi výrazná, veľmi sympatická osobnosť. A ja som sa vzpieral, pretože som mal skomolenú predstave o občianskej, že to je ideológia a nuda. Ale povedal mi, nie, budeš to robiť a hotovo, a akože celá katedra tým pádom. Ale ja, s mojím celoživotným zameraním na umenie a kultúru a filozofiu, zrazu občianska, ale potom mi to tak výborne zaklaplo... občianska plus kultúra, multikultúrna výchova. Kdesi sa to tam stretlo. U nás sme o tom ešte málo vedeli. Keď som bol v deväťdesiatom treťom po prvý krát v Amerike, tam som po tom pátral, a tam som sa veľa o tom dozvedel, keďže oni v tom veľa robia, tak nejako... niežeby som sa v tom našiel, ale krásne tieto dve veci, tá nútená občianska výchova, ktorej som prišiel na chuť a celoživotný záujem o umenie sa tak pekne stretli, preto ju robím. Plus mám rád pestrosť. (smiech)“
Stalo sa Vám počas vašej praxe niečo, na čo dodnes nezabudnete? Niečo, čo Vás negatívne alebo pozitívne prekvapilo? Ak áno, čo také?
„Nad touto otázkou, keďže som ju videl dopredu, som dlhšie rozmýšľal a nenachádzal som... tých momentov bolo asi veľa, pozitívnych aj tých negatívnych... Neviem, či bol taký, čo som vyslovene že nezabudol.“
Ešte sa nikomu nepodarilo Vás poriadne šokovať?
„Ježiš Mária, samozrejme.“
Niečo nezabudnuteľné, čo si dodnes pamätáte.
„To sa podarilo mnohým ľuďom. Možno taký nezabudnuteľný zážitok z jedných prijímacích pohovoroch, ešte keď sa robili prijímačky, keď my sme na prijímacích pohovoroch do tých študentov tak brnkali, nech sa prejavia, do tých čerstvých maturantov. A jedna študentka raz povedala kolegyni, na prijímacích pohovoroch v existenčnom ohrození, keď neurobí prijímačky tak nepôjde na vysokú školu, povedala mojej kolegyni v komisií „Ja s Vami nesúhlasím.“ Tak som zalapal po vzduchu, keď vyšla z miestnosti, tak sme si všetci povedali, tak túto berieme. (smiech) Lebo v tejto situácií byť a prejaviť takýto postoj... bolo to niečo... no, už neviem, čoho sa to týkalo,. ale tak ako do nej kolegyňa brnkala, nech sa prejaví, tak ona sa prejavila. Možno jeden z takých ťažko zabudnuteľných okamihov. Ja sám som si pre seba povedal: „Fajn, toto bude dobrý študent“ a aj bol. (úsmev)“
Ešte šťastie, že sme my nerobili príjímačky.
(smiech všetkých zúčastnených)
Aké je to byť riaditeľom Ústavu humanitných vied na PdF UK? A čo všetko Vaša funkcia obnáša?
„Je to veľmi zvláštna funkcia. Ústav, to sú dve katedry: história a občianska. Je to zložité, preto lebo právomoci sú prepletené, právomoci medzi riaditeľom a vedúcimi katedier. Ja som podriadený doktorke Ondruškovej ako vedúcej katedry ako učiteľ, ona je mne podriadená ako výskumníčka. Keď sa podávajú výkazy, tak ich podávame v podstate dvojkoľajne, a potom sa tak dohodujeme, že kto čo. Na jednej strane je to dosť zložité, na druhej strane je to veľmi jednoduché, lebo aj občianska aj história sú si veľmi blízke, a tieto dve katedry od svojho vzniku nemali problém s komunikáciou a vzájomnou spoluprácou. Navyše, s profesorom Letzom a s doktorkou Ondruškovou ja osobne nemám problém a myslím si, že ani oni so mnou, čiže z toho hľadiska je to v poriadku Problém je s tým, že treba získavať granty, ale to nie je len vec riaditeľov ústavov... a potom možno taká príjemná súčasť tohto „riaditeľovania“ v úvodzovkách, že nás je dohromady na celom ústave 14-15, bežne býva 30-40 ľudí ako napríklad špeciálna pedagogika. My sme v podstate taká malá partička na jednej chodbičke. (úsmev) Nemám s tým zásadný problém.“
Keďže ste hovorili, že je to prepojená, nebýva medzi vami nejaká súťaživosť?
„Nie. My s historikmi sme to nikdy necítili, nešli sme si do kapusty. (smiech) A mali sme vždy slušné vzťahy. Necítili sme to, nie. Skôr sme sa vedeli doplniť, asi v tom zmysle, že problematika je taká blízka a zároveň dosť odlišná, dosť jasne stanovené rozdiely.“
Nevznikajú niekedy strety záujmov?
„Samozrejme, tak ako vždy a všade. Ale vždy sme ich tak nejako vedeli vyriešiť... možno čiastočne tým, že problematika je taká blízka a zároveň jasne oddelená a možno tým, že sme ľudsky nejako tak vždy vedeli spolu vyjsť. Boli konflikty, jasné, všetko. Bez toho sa nedá. Ale my sme to vždy vedeli nejako ukočírovať, ani... Neviem, aby som pravdu povedal, tak neviem odpovedať na takéto otázky, lebo necítim nejaký zásadný problém. Možno asi preto tak trošku habkám, lebo neviem vlastne, či.... nemáme s tým problém. Dokonca táto katedra, naša katedra, pomáhala pri vzniku katedry histórie. My sme tu boli o nejaké dva-tri roky skôr a aktívne sme boli zaangažovaní, špeciálne doktor Pánik, toho ste už asi nepoznali. On veľmi pomáhal pri vzniku tamtej katedry a nejako sme sa, možno... sme tak trochu spojení. Nemáme medzi sebou žiadny problém.“
Je niečo, čo by ste chceli zmeniť na našej fakulte/katedre? Ak áno, čo by to bolo?
„Zmenil by som veľa vecí, ale podľa mňa, podstatná vec, ak by som mohol, tak by som dotiahol mladých. Dvadsaťpäť až tridsaťpäť rokov, všade. Na každú katedru, do vedenia fakulty, do senátu.... všade. Fakulta už nie je taká prestarnutá ako bola pred pár rokmi, ale stále je tu veľa starej školy, vrátane mňa. Vrátene mňa, ako som vám povedal, ja už som tu inventár tejto fakulty, tak chýba tu.... mladí asistenti donesú nápady, úplne iný pohľad na svet, donesú nové myšlienky. Podľa mňa to tu chýba. To by som urobil, keby som mohol. Okrem mnohých detailov, ktoré by som nerád rozoberal v takomto rozhovore... ale taká podstatná zmena by bola: mladých, mladých, mladých.“
Keby ste boli jeden deň Minister školstva, vedy výskumu a športu SR a mohli niečo zmeniť, s tým, že by to bolo neodvolateľné, čo by ste zmenili a prečo?
„Asi by som spravil strašný chaos zrejme. (smiech) Možno... minister školstva má zároveň malé a zároveň veľké právomoci. Veľké, preto, lebo má tú moc, ale malé, lebo mnoho vecí si musí prejsť rôznymi medzistupňami. Možno by som dve veci zmenil. Jednu k smerom základným, stredným školám, druhú k smerom vysokým školám. Trošku to oddelím. Pri vysokých školách by som zo dňa na deň zrušil akreditačnú komisiu, zlikvidoval by som ju, hoci som členom pracovnej skupiny akreditačnej komisie, takže je to kacírske. Zrušil by som to a zároveň by som rozpočet, ktoré dostávajú vysoké školy, posielal na vysoké školy tak, že by dostali balík peňazí a neurčoval by som im z toho, koľko je na platy, koľko je na počítače, koľko je na kúrenie a koľko je na ďalšie veci. Povedal by som, tu máte napr. 50 miliónov, robte si s tým čo chcete, ale chcem také, také a také výsledky. A či z toho zaplatíte ľudí, či to prejete, to je vaša vec, ale chcem, o 5 rokov chcem takéto výsledky. A k smerom základným a stredným školám by som zrušil štátne vzdelávacie programy, osnovy a všetky podobné obmedzujúce prvky. Nechal by som team ľudí vytvoriť niečo ako jadrové kurikulum... 20 stranové pre každý stupeň, s tým, že by súčasťou toho kurikula boli výkonové štandardy pre absolventa toho konkrétneho stupňa: pre piataka, deviataka, maturanta a nič viac. Všetko ostatné by som nechal na školy. Ja som v týchto veciach liberál hraničiaci s anarchistom. (úsmev). Ja verím učiteľom, verím školám, verím vedeniu škôl. Je tam všelikto. Sú tam aj nemotivovaní, sú tam aj leniví, sú tam aj neschopní ľudia. Ale, keď raz niekto má možnosť, tak je schopný... čiže ja by som urobil čo najviac pre tých ľudí, ktorí by sami rozhodovali o tom, čo robia.“
Teda dať im príležitosť.
„Áno, dať im príležitosť. Aj vysokým školám, tu máte peniaze a čo chcete, tak s nimi robte. Ak to prejete, ak nebude výsledok, tak nedostanete ďalšie peniaze... Mali by strach, takže oni by si veľmi dobre rozmysleli, keby museli sami za seba rozhodovať. Takto oni vedia, že majú na platy toľko a toľko... a tak ďalej.“
Ste jeden z mála učiteľov (vôbec), ktorý používa Twitter, Instagram a dokonca má svoj vlastný funkčný web. Aký bol Váš motív na vytvorenie Vášho webu?
„Ten web mám zhruba tak 15-18 rokov. Bol v úplne inej podobe, táto podoba nie je taká stará, ale už sa robí nová, lebo už začína zastarávať. Motiváciou nebolo to jednoduché, že čo nie je na webe tak neexistuje, ale pochopil som, že je to spôsob... že je to svet, do ktorého treba vstúpiť, bez ktorého sa už dnes nepohnem. Cítil som to už dávno predtým. Nešlo len o komunikáciu so študentmi, ale išlo o komunikáciu so svetom. Dnes už sedieť v takejto kancelárií a mať po ruke iba telefón, to je, podľa mňa, málo. Musím byť na webe, musím byť „vygoogliteľný“, ako sa hovorí. Tak preto som si založil web a veľmi sa mi to oplatilo, ani zďaleka nie len voči študentom, ale vyplatilo sa mi to voči slovenskej verejnosti, zahraničnej a všetko možné a ak vidím nejakú novú možnosť, tak ju vyskúšam. Nedávno som si uvedomil, že nebyť na academia.edu je už dnes pomaly hriech pre akademického pracovníka, takže aj tam som vliezol a som tam. Preto ten web, lebo som to považoval za nevyhnutné. Twitter, Instagram, National Geographic - tam mám fotky... Facebooku odolávam, lebo Facebook považujem za niečo, čo ide a čo hovorí skôr o osobnom živote, a tam si vravím, čo koho do toho, to je moja vec. Aj keď si na webe viem nastaviť bezpečnosť tak, ako chcem.. Ale vedel som, že do nejakej sociálnej siete vliezť musím. Linkedln je pre mňa príliš len o profesionalite a Twitter som cítil, ako niečo, čo je kombinácia osobného pohľadu na svet a profesionálneho. Je to to, čomu sa hovorí dnes „personal learning network“, nelezie to až tak človeku pod kožu, ako napr. Facebook môže liezť. Je to spôsob šírenia informácií. Instagram preto, lebo rád fotím a celkom ma to baví, ale Instagram je trošku na vedľajšej koľaji, Twitter je pre mňa dôležitejší.... ale opäť tak isto ako web, bez toho sa už dnes nedá“
Neobmedzuje Vás počet slov v Twitteri? Že niekedy nemôžete vysloviť to čo chcete, toľkými slovami?
„Nie, pretože som v živote niečo napísal a viem, čo to znamená vážiť slová. Je dobré, keď je človek obmedzovaný. Je to dobré, keď nemôže veľa napísať. Každé slovo má svoju váhu, každé slovo má svoju hodnotu. Aj v Twitteri sú všelijaké finty, ako sa to dá obísť, samozrejme, skracovanie webových stránok a podobne. Ale je to dobré, keď človek nekecá veľa, práve pri verejných vystúpeniach. Jednou vetou vyjadriť jadro myšlienky a to všetko. Ja som vždy mal rád Rúfusa, nie preto, že je slovenský a kresťanský autor, to sú veci, ktoré nie sú pre umenie dôležité. Ale pretože naozaj vedel cez jadro myšlienky povedať podstatu veci. Preto mám rád poéziu... Lebo málo slov môže znamenať strašne veľa. Možno preto mám rád Twitter.“
Čo si myslíte o tom, že Vaši kolegovia, už tu na katedre alebo celkovo na fakulte, nevyužívajú sociálne siete, internet, techniku, alebo aspoň prezentáciu ako učebné pomôcky?
„Niektorí prezentácie používajú ako učebnú pomôcku, ale často je to čítanie toho, čo svieti na plátne. Tak to potom aj vyzerá. Na jednej strane je to ich problém. Strácajú konkurenčnú výhodu. Na druhej strane je mi z toho niekedy smutno. Tiež jeden z dôvodov, prečo by som rád pritiahol mladých, lebo žijú v tomto virtuálnom svete. Moja generácia, tá staršia, stredná generácia pri týchto veciach nevedia, čo s tým robiť. Vedia písať vo Worde samozrejme, vedia dobre písať články, ale nevedia to zapojiť do svojho profesionálneho života a podľa mňa trpí ich vlastná práca. Samozrejme, že vedia napísať výborné knižky, vedia výborne prednášať, ale prichádzajú o časť, veľkú časť svojej práce. Je to diskutabilné, lebo niekto povie, že aspoň máme čas na rozmýšľanie, lebo veď reálne ten web aj ten Twitter mi zaberie čas. Ale zvykol som si Twitter čítať ráno v autobuse, alebo cestou domov, to sú rýchlovky, to sa dá. Písanie už potom viac zaberie času a sústredenia. Samozrejme uberá čas, ale podľa mňa to zároveň pomáha zahĺbeniu sa do problému, dáva mi to novú perspektívu, nový pohľad na vec... Je to ich problém a zároveň mi je z toho smutno. “
Nemáte občas potrebu ich motivovať k tomu?
„Občas skúšam, ale veľmi sa mi to nedarí.“
Akým spôsobom, ak sa môžeme spýtať?
„No prezradím na kolegov z katedry. Pred 6-7 rokmi som založil stránku www.keov.sk. Sám som si zaplatil doménu, sám som to dal vybudovať, zaplatiť som vybudovanie stránky, tak aby sme do toho mohli vstupovať bez problémov. Nevyužívali to, asi po roku som to dal zrušiť. Dostali... teraz som naozaj taký zlý na kolegov z katedry, ale nevadí. Dostali to ako na dlani a nevyužívali to. Niektorí viac áno, niektorí menej, ale zistil som, že je to neefektívne a povedal som si, nestojí mi to za tie peniaze, a rozhodol som že to nebudem platiť, aj keď to nestálo veľa.. Tak som si povedal, že na čo. To bola asi taká najsilnejšia motivácia, keď som sa snažil svoje okolie motivovať. Ale každý máme na niečo iné motiváciu, každý má inú motiváciu, každý chce dokázať niečo iné...“
Pretože my, študenti, si veľa krát uvedomujeme, že na katedre sú neskutoční odborníci, zaujímavé osobnosti... ale chýba tam to máličko.
„Niekedy stačí to málo – niekedy stačí založiť si ten web, však na tom neskrachujem. Stojí ma to asi 50 eur ročne, ale je to veľmi efektívne. Taký web urobí strašne veľa. Ale každý z nás sa smerom von prejavuje inak.“
Asi im my spravíme prezentácie. (úsmev všetkých zúčastnených)
„Nechcem kolegov haniť, to vôbec nie. Oni sú naozaj výborní.“
Samozrejme, že sú.
„Ale každý to vníma inak.“
Ste celkom známy svojim blogom (www.mistrik.blog.sme.sk), kde otvorene vyjadrujete svoje názory k rôznym témam, avšak najviac k školstvu. Čo bol pre Vás podnet na vytvorenie blogu?
„Veľmi konkrétny podnet. Napísali sme s jedným kolegom učebnicu Umenie a kultúra pre 3. ročník gymnázií, ešte za predošlého ministra. Všetko prešlo konkurzom, posudkami, všetko bolo absolútne v poriadku. Stálo to na ministerstve pol roka, rok. Skúšali sme všetko možné, dokonca informačný zákon sme použili s tým, že nech sa ministerstvo vyjadrí, avšak nestalo sa nič. Tak som si povedal, že treba ísť s tým na verejnosť, napísal som svoj prvý blog. Mal veľký ohlas, neviem či ho minister Jurzyca čítal, ale viem že sa ministrovi dostáva monitoring tlače na stôl. A tiež si nemyslím, že blog zmení svet, taký naivný nie som, na to mám už dosť rokov... ale vtedy som pochopil, že, podľa reakcií, ktoré som na to počúval, že to môže byť zaujímavé. Tak som skúsil druhý, tretí a už to išlo. Podľa reakcií, ktorá som dostal v diskusií, už aj také som dostal, že „dedo choď do dôchodku“ a podobne alebo „nekecať“ a podobne... ale aj podľa tých diskusií, ale aj podľa toho, čo počúvam, čo mi osobne ľudia hovoria, tak to má veľký ohlas. Pre mňa je to ďalší spôsob komunikácie mimo tejto kancelárie, mimo tejto fakulty. To sú pre mňa dôležité veci. Ja som odjakživa, odkedy som začal svoj profesionálny život, ja to nejako cítim, že nemôžem ostať len v kancelárií a... aj preto ten web, aj preto Twitter, preto aj blog... nezmení to svet, ale vidím, že to niečo predsa len robí.“
Na základe čoho si vyberáte témy článkov?
„Čo ma rozčúli... väčšinou. (smiech) Pozitívne alebo negatívne, čo mi zdvihne adrenalín. Tak ako Miley Cyrus, ktorá mi zdvihla adrenalín nedávno.“
Nika: Ja som to ani nedokázala dopozerať.
„Je to hrozný klip, ale to je jej problém... Alebo čo ma zaujme, alebo čo naozaj rezonuje okolo nás, čo je aktuálne. Niekedy je to absolútna drobnosť, nejaká veta kdesi, ktorá má popchne, niekedy je to zásadný čin Ministra školstva, alebo niekedy Štátneho pedagogického ústavu, alebo niekoho iného. Niekedy jednoducho napíšem štyri blogy za mesiac, niekedy jeden za mesiac. Neznásilňujem sa. Beriem to tak, ako to je. Tie motívy sú veľmi, ale veľmi rôzne. Raz bolo motívom, že som sa bol kúpať v jazere a počúval som ľudí okolo seba.“
Gabika: Tak to som čítala. Ja som čitateľka Vášho blogu, keďže niekedy sú tam zaujímavé postrehy a tie diskusie pod článkami sú veľmi, ale veľmi zaujímavé. Čo si myslíte o diskusiách, ktoré sa objavujú pod Vašimi článkami?
„Na šialencov, ktorí sa potrebujú vyrozprávať, nereagujem. Nereagujem, a takých je tam dosť. Niekedy, pri prvom pohľade, nehovorím, že vždy, ale väčšinou viem pri prvom pohľade na tú reakciu, na to ako je formulovaná, aké sú v nej veľké gramatické chyby, odhadnúť, že nebudem reagovať, ale niekedy predsa len musím... Hlúposti, na tie nereagujem, ale občas tam bývajú dobré nápady, občas tam bývajú dobré reakcie, aj také, že, mne mnohokrát povedia zaujímavé veci, vtedy na to reagujem. Inak pri internetových diskusiách som veľmi skeptický, lebo je to anonymné. Dokonca aj v prípade, že ľudia sú podpísaní vlastným menom, tak majú pocit, že sú anonymní, pretože pozerajú do obrazovky a nie človeku do očí. A to sa im píše inak Takže beriem to z rezervou.“
Nemali ste v minulosti (či už v škole, v ktorej pôsobíte, alebo s niekým iným) problém práve vďaka Vašim otvoreným názorom, ktoré zverejňujete na blogu?
„Áno, samozrejme. Na blog, na ten práve nie, ale v tých diskusiách niekedy dostanem sprava-zľava. Nie je to príjemné, keď vám verejne niekto vynadá, a spočiatku som s tým mal troška problém, čo s tým budem robiť. Nie je to príjemné, ale vzhľadom na to, že som písal do novín ešte za hlbokého komunizmu, tak som si všeličo vyskúšal a... nie že som na to zvyknutý, ale som s tým tak troška rátal. Ešte kedysi som skoro za svoj názor takmer vyletel zo školy, za komunizmu, takže to ma tak trošku dobre preplieskalo a.... Nie som na to zvyknutý. Na to sa nedá zvyknúť, ale rátam s tým.“
Ešte pár otázok od študentov. Prejdeme teraz k trošku osobnejším otázkam. Ako ste sa spoznali s Vašou manželkou?
„Pracovala vo vedľajších dverách“. (prekvapenie a smiech redaktoriek)
Tu, alebo...?
„Nie. Nastúpil som po skončení školy do televízie, malé výskumné pracovisko a ona bola vo vedľajších dverách.(odmlčanie) Náhoda.(úsmev)“
Aký je Váš tajný recept na udržanie si dlhodobého manželstva?
„No... nemám recept. To si musí každý nájsť sám, to je asi prvý recept – nájsť si ho sám. A druhý recept, možno kombinácia dvoch rovnocenných vecí. (chvíľku ticho) Je to ťažké, takto narýchlo. Je to skutočne ťažké a je to ťažká makačka. Ale možno kombinácia dvoch vecí, rovnocenných vecí. Možno na jednej strane ostať sám sebou a na druhej strane naučiť sa neskutočnej tolerancií. Tých kompromisov od drobností až po veľké veci sú milióny. Možno kombinácia toho niekedy nepustiť, lebo toto som ja a sám seba nemôžem zmeniť, aj keby som chcel... A na druhej strane byť veľmi tolerantný a možno rešpektovať a možno... každý máme svoje zvláštnosti. Tak, ako ja chcem, aby rešpektovali mňa, tak musím rešpektovať ja druhých aj v dobrom aj v zlom. Takže toto je môj osobný pohľad. Nikomu by som nedával recepty. Nikomu. To si musí každý vybudovať sám.“
Aké bolo Vaše najlepšie rande?
„Najlepšie? Fúúha. Tak o takých veciach sa nehovorí, keď bolo najlepšie. (smiech všetkých zúčastnených) Hmm, bolo najlepšie.(záhadný úsmev) Asi tak.(smiech)“
Spomínate si na svoju prvú lásku?
„Hmm... Jáj, to boli ťažké časy a ťažké roky. Puberta. Nechcela ma. Miesto toho ma chcela jej kamarátka. To boli trapasy. (smiech) Spomínam si, nevidel som ju odvtedy, nepočul som o nej, neviem, čo s ňou ani je. Bol som do nej nekonečne zamilovaný asi pol roka. Bola to taká prvá platonická láska, ako inak... nebol som jej až tak nesympatický, aspoň podľa nejakých náznakov. Dokonca, možno keby som nebol taký neohrabaný, ako som bol vtedy, tak z toho možno čosi bude, keby som nebol taký tĺk pubertálny. Nevedel som, čo s tým krásnym dievčaťom... Ale spomínam si na ňu vo veľmi dobrom. (smiech)“
Ako by ste charakterizovali, čo je to „láska“? Ako ju vnímate Vy osobne?
„Je to otázka, ktorá mi vyrazila dych. (zamyslenie) Asi nekonečná vzájomná úcta. (chvíľku ticha) Dalo by sa o tom veľa porozprávať, lebo to nie je jednoduché, ale ak by som takú twitterskú definíciu, 120 znakovú, tak asi toto a okolo toho množstvo, množstvo vecí, ale možno taký základ.“
Jedna filozofická otázka: Čo bolo podľa Vás prvé? Kura alebo vajce?
„Vzhľadom na to, že hoci som v prírodných vedách nikdy nevynikal a mal som strašné známky, predsa ma zaujímali... tak mám na to vedeckú odpoveď, v žiadnom prípade nie filozofickú. Ale vedeckú odpoveď, podľa posledných biologických výskumoch, asi spred dvoch týždňov... kura.“
Áno?
„Lebo proteíny, ktoré sú vo vajíčku, produkuje iba sliepka.“
Ale ako potom vzniklo kura?
„Vývinom. Ja som prísny evolucionista. Ja v tomto prípade beriem Darwina a evolučnú teóriu, to je pre mňa základ nie iba prírodných vied, to je pre mňa základ ľudského života, to je pre mňa aj základ osobného života, takže postupným vývinom. Ja na akékoľvek skoky a predestinácie a podobné veci neverím, to je mimo mňa. Pre mňa to kura proste vzniklo postupne, miliónmi rokov postupnými krokmi.... biológia a evolúcia.
Trošku otázka od veci, ale... S čím ste sa hrávali v detstve?
„S množstvom vecí. Moja najobľúbenejšia hračka bol elektrický vláčik, ktorý som miloval a doteraz milujem všetko, čo jazdí po koľajniciach od električiek až po breziny a ... .“
A čo naša zubačka?
„Zubačka, áno, jasné. Áno, aj zubačka, lebo to má zas ten tvar a rachoce. Ja si vravím, že keď budem na dôchodku, tak si doma postavím nejakú železnicu, takú čo si ľudia vymodelujú, so kopčekmi a stromčekmi a podobne . Dokázal by som si to len tak zapnúť a ľahnúť si vedľa toho... Keď som mal prvú železnicu ešte ako chlapec a chodila do kruhu, ten kruh mal priemer meter, trištvrte metra, jeden parný rušník, dva nákladné vagóny a chodilo to dokola do zblbnutia. Ležal som na zemi a pozeral som sa na to. Hodinu, dve.(úsmev)
Vy ste museli byť pokojné dieťa.
„(smiech) Moja najobľúbenejšia hračka, a doteraz mám rád vlaky a všetko čo s vlakmi súvisí. Teda, ten vláčik som venoval potom synom, našťastie, keď odišli z domu, tak si ho nezobrali (smiech), a pochopiteľne som sa s nimi veľmi rád hrával a keď to rozbalili, tak som sedel pri nich.“
A čo ste sa hrávali s Vašimi synmi? Neboli ste skôr Vy to veľké dieťa a...?
„Mňa deti odjakživa fascinovali a ja vždy žasnem nad tým, ako sa to vyvíja. Keď vidím tie postupné kroky. Ja som bol celý čas s nimi, celé ich detstvo, čo je samozrejme... to, je to tak niečo nádherné, tak niečo vzácne, že keby som toto neprežil, tak asi by som nevedel, že čo mi chýba, ale teraz viem, že som strašne veľa získal, tým, že som s nimi ležal na tej zemi a aj staval lego a kopu iných veci.“
Vieme, že jednou z Vašou záľubou je fotografovanie.
„Ako ste na to prišli.?“
(smiech) Všetko je na internete ako hovoríte.
„Vlastne, áno, áno. Tam som dal fotografie, na National Geographic. (smiech)
Aké sú ďalšie Vaše záľuby a prečo?
„Starý Egypt. Rád si o ňom čítam. Niekto mi kedysi vyveštil, že som žil v období Starého Egypta, ale ja tomu samozrejme neverím. (smiech) Starý Egypt a túlanie sa po svete. Kdekoľvek po svete, tým nemyslím iba New York, ale tým myslím, napríklad, nedávno som sa dva roky po sebe vybral, sadol som do auta a vybral som sa na východné Slovensko po drevených kostolíkoch a po dedinkách a po miestach, ktoré som nikdy nevidel. To je také túlanie sa po svete. Vláčiky, Egypt a túlanie sa po svete. Rád sa vŕtam v histórií, ale to je už tak trocha intelektuálska zábava.“
Keď hovoríte o túlaní, túlate sa sám?
„Niekedy sám, niekedy s manželkou, niekedy s kolegami... Neznásilňujem to, ako to bude, tak to bude. Keďže sú to samozrejme veci finančne nezaujímavé, lebo je to čistá finančná strata, tak v podstate ako to vyjde. Je mi jedno, s kým som, kde som, teda tak, teraz som to povedal dosť hlúpo. Nie, že mi je to jedno, ale viem sa túlať sám aj s niekým. Rád sa túlam sám, to je fakt, ale nevadí mi, keď tam je so mnou niekto.“
Ste fanúšikom hokeja?
„Nie, je mi to ukradnuté. Futbal, hokej, šport... Ja nejako vrcholovému športu neviem prísť na chuť. Ja som ako chlapec rád hrával futbal, rád som behal a doteraz rád plávam a už som dávno nebol na lyžovačke. Takže... nemôžem povedať, že by som nemal rád šport, ale nechápem vrcholový šport, keď niekto je schopný kvôli stotine sekundy trpieť a neviem aké tortúry zažívať a... a niekto je schopný porozbíjať štadión kvôli tomu, že niekto dá alebo nedá gól... Ale venovať toľké roky, toľké útrapy a toľko peňazí a neviem čo všetko, len tomu, aby som tú guľu dokopal na druhú stranu? Na čo?“
Nika: Úplne zdieľam Váš názor.
„Ako relax beriem, v pohode.“
Poďakovanie: Touto cestou by sme radi chceli poďakovať prof. PhDr. Erichovi Mistríkovi, CSc. za jeho čas, trpezlivosť, rady a najmä obrovskú podporu, ktorá nám pomáhala a pomáha v našom študentskom projektom. Ďakujeme Vám! :)
rozhovor pripravili: Gabi a Nika
prepis rozhovoru: Gabi
jazyková úprava: prof. PhDr. Erich Mistrík, CSc.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára