Mali by sme sa nad sebou zamyslieť?
Touto otázkou si lámem hlavu v súvislosti s nedávnymi voľbami do VÚC. Tieto voľby boli v poradí štvrté a ako tradične volebná účasť bola až komicky nízka. Preto uvažujem nad tým, kde je chyba?
Tento mesiac oslavujeme jedno veľmi silne výročie. Výročie slobody v myslení a konaní, výročie v znamenídemokratizácie nie len našej krajiny, ale predovšetkým nás, ľudí. Odkaz, ktorý nám dáva 17.november utíchol a volanie po vyjadrení samého seba v kontexte občianskej iniciatívy sa vytráca kdesi za horizontom individualizmu a zodpovednosti len za samých seba.
Čo voľbami zmeníme? Nemožno sa čudovať, že občania resp. Voliči sú znechutení. Slobodné voľby nám sľubovali veľké zmeny, zmeny zdola, zmeny od nás občanov, zmeny k lepšiemu. Konečne sme chceli siahnuť na „lepšie zajtrajšky“. Avšak pasivita v radoch ľudu sa stáva čoraz viac pálčivou témou. Napriek tomu, čo pre nás na námestiach v revolučný piatok „vyštrngali“ pražskí študenti, sa dnes po dvadsiatich štyroch rokoch do popredia dostávajú problémy v spoločnosti, ktoré z nás robia bezmocných pozorovateľov, ako to bolo i pred rokom 89´.
Dnešná mladá generácia(nie len) študentov si sotva môže pamätať na dobu pred Nežnou revolúciou. O predošlom režime sa dozvedá už len z rozprávania a čítaniek. Narodili sme sa a už žijeme v demokracii, kde je sloboda slova a myslenia, pluralita názorov, kde sa cenzúra nepripúšťa a zaručuje sa nám mnoho ďalších výsad, bez ktorých si snáď už svet a život nedokážeme predstaviť. Preto by sme si mali uvedomiť, že v dobre fungujúcej spoločnosti je občan ten, ktorý udáva cestu, dohliada na kontrolu verejných orgánov a má vo svojich rukách zodpovednosť za morálny rozvoj v spoločnosti.
Voľby sú prostriedkom na vyjadrenie sa. Mám pocit, že slovenský volič je skutočne priehľadný a málokedy sa stáva, že niečím prekvapí. Štandardne sú voliči v Bratislavskom kraji, a potom sú tí ostatní. Držíme sa akýchsi volebných tradícii, volíme tých, ktorých poznáme z televízie, bilbordov a pod. Voličské myslenie je zrejme celkom imúnne voči niečomu novému, nepoznanému. Radšej sa budeme držať toho síce nie ideálneho, ale poznaného a čo nás už ničím nemôže prekvapiť (aspoň v to dúfame).
Celkom zaujímavou výnimkou, okolo ktorej sa obtrela nejedna politická diskusia bol Marián Kotleba, označovaný za extrémistu so sklonom ku xenofóbii, no napriek tomu sa dostal do druhého kola volieb do Vyšších územných celkov v Banskobystrickom samosprávnom kraji. Bolo z toho naozaj veľké „haló“ a mnohí politici sa tvárili vskutku prekvapene z takéhoto (ne)logického výsledku. Narastajúce napätie v spoločnosti, značné sociálne rozdiely a morálna kríza sa podpísala na radikálnych riešeniach zo strany niektorých voličov, ktorí pravdepodobne už prestala baviť nemohúcnosť politikov a ich sľubov. Napriek tomu sa politici pravdepodobne začínajú obávať, pretože toto bol jasný odkaz voliča priahnucom po zmene a vyzerá, že voľby sú nástrojom, ktorý môže pohnúť ľadmi, dokonca i politickou scénou.
Nestavajme sami seba do pozície bezmocných pozorovateľov. Skúsme znovu oprášiť heslo zo 17.novembra 1989 „pravda a láska zvíťazí nad zlom a nenávisťou“ a konečne využívajme to, čo sme dostali ako odpoveď na bezprávie a neslobodu, skúsiť formovať spoločnosť tak, aby predchádzajúce slová neboli len heslami a prázdnymi frázami, aby sloboda nebola len formálna a na papieri, ale aby sme ju aktívne využívali v náš prospech.
Voľby sú jedným zo spôsobov ako sa môžeme reálne ohradiť a byť kritickí, preto ho využime a neostaňme nemí.
príspevok pripravila: Barbora
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára